Jaroměřice nad Rokytnou – český barokový skvost
Mnohí Slováci sa domnievajú, že dobre poznajú našich západných susedov, veď koľkokrát tam každý z nás už bol. Spája nás dlhoročné spolužitie a mnohé priateľstvá.
Avšak len väčším znalcom je jasné, že takýto dojem je veľmi klamlivý. Česká republika je krajinou veľmi bohatou na kultúrno-historické pamiatky a návštevníka často prekvapia mnohé krásne miesta.
Medzi takéto patrí aj nádherný barokový zámok v Jaroměřiciach nad Rokytnou, nachádzajúci sa v okrese Třebíč na Južnej Morave. Je to jeden z najväčších a najvýznamnejších barokových komplexov v Českej republike a kolíska českej barokovej hudby.
Na mieste dnešného zámockého komplexu sa nachádzala stredoveká pevnosť chránená vodnou priekopou. Prvými známymi majiteľmi bol rod Lichtenburg. Spomedzi ďalších majiteľov môžeme spomenúť Václava z Ludanic, Jana z Pernšteina, Meziřických z Lomnice. Posledne menovaní dali prestavať stredovekú pevnosť na renesančné sídlo spĺňajúce požiadavky na príjemnejšie bývanie.
V roku 1623 kúpil Jaroměřice za výhodnú cenu ako konfiškát sekretár cisárskej vojenskej rady Gerhard z Questenbergu. Keďže však si nezvolil Jaroměřice za svoje hlavné sídlo, veľa tu ani neinvestoval. Zomrel roku 1646 a až jeho syn Jan Antonín začal na panstve s prvými stavebnými aktivitami a obohatil mesto o mnohé sakrálne stavby. Podnetom bola určite aj skutočnosť, že bol významným predstaviteľom protireformačného hnutia. Samotnú prestavbu zámku však začal realizovať až jeho syn gróf Jan Adam Questenberg (1678 - 1752), ktorý počas svojich mnohých ciest po západnej Európe obdivoval barokovú architektúru a kultúru a rozhodol sa vybudovať v Jaroměřiciach centrum barokového štýlu života a kultúry. Zaujal ho predovšetkým nádherný zámok Ludvíka XIV. vo Versailles. Polohou boli pre neho Jaroměřice výhodné, pretože sa nachádzajú blízko Viedne, kde Jan Adam slúžil od roku 1702 na cisárskom dvore. O jeho významnom postavení svedčí aj to, že už v roku 1701 začal stavať svoj palác vo Viedni na Sankt Johannesgasse, ktorý je dnes sídlom rakúskeho ministerstva financií. Jan Adam mal od mladosti vrelý vzťah k hudbe a najmä počas svojho pobytu vo Francúzsku sa naučil hrať veľmi dobre na lutnu. Patril medzi najlepších hráčov na tento nástroj z urodzených kruhov. Neskôr dokonca zostavil vlastnú kapelu zameranú spočiatku na prezentáciu inštrumentálnych skladieb, neskôr scénických oratórií a opier. Je zaujímavosťou, že hudobnú, spevácku i hereckú časť súboru zostavoval predovšetkým zo svojho služobníctva, resp. z obyvateľov celého panstva. Služba na dvore bola podmienená talentom v spomínaných oblastiach. Najlepší členovia dostali vzdelanie dokonca až vo Viedni. Prvá zmienka o uvedení opery v Jaroměřiciach pochádza z roku 1722. Hudobníci a speváci účinkovali v kostoloch, pri hostinách, na honoch a boli pozývaní aj na iné panstvá. Sám gróf získaval informácie o hudobnom i divadelnom dianí v Neapole, Benátkach, či Ríme od svojich priateľov a informátorov. Pod talianskym hudobným vplyvom bol v tom čase aj samotný cisársky dvor vo Viedni. Hlavnou postavou hudobného života na zámku bol František Václav Míča pôsobiaci v úlohe vedúceho kapely, skladateľa, dirigenta, zbormajstra a režiséra. Na podnet grófa napísal dokonca operu vychádzajúcu z povesti o založení mestečka Jaroměřice, ktorej libreto v taliančine napísal miestny dekan A. F. Dubravius a ktorá bola uvedená v roku 1730. O niekoľko rokov neskôr bola opera preložená do češtiny pod názvom O pôvode Jaroměřic a stala sa tak vôbec prvou českou operou. Na uvedenie opier bola potrebná zodpovedajúca scéna, a tak nechal gróf už v roku 1722 postaviť dočasné divadlo a v roku 1739 bolo dokončené veľké divadlo. Gróf nešetril peniazmi ani pri stavbe kulís a zhotovovaní kostýmov, najímal si najlepších tvorcov vtedajšej doby, najmä z Talianska. Na tvorbe kostýmov sa výrazne podieľala aj jeho dcéra Maria Karolína.
Prestavba zámku v Jaroměřiciach bola ukončená v roku 1737 nádhernou výzdobou interiérov. Autorstvo projektu prestavby je pripisované vynikajúcemu rakúskemu architektovi Jacobovi Pranndtauerovi, autorovi prestavby kláštora a kostola benediktínov v Melku.
Hudobný život na zámku sa nezastavil ani po smrti F. V. Míču v roku 1744, trochu však bol v tomto období utlmený v dôsledku bojov, ktoré viedla Mária Terézia za udržanie si rakúskeho dedičstva. Gróf Jan Adam prežil svoje dcéry, nemal však dediča, a tak po jeho smrti v roku 1752 manželka kapelu rozpustila, čím sa ukončilo najkrajšie obdobie dejín zámku i mestečka, žijúcich dovtedy v jednej symbióze. Grófovou smrťou rod Questenberg vymrel a panstvo prešlo do majetku spriazneného rodu Kounických a koncom 19. storočia sa majiteľom stal gróf Vrbna. V tomto období už nedošlo k významnejším stavebným zásahom, a tak majú dnešní návštevníci možnosť obdivovať krásu barokového zámku i jeho parku prakticky v pôvodnej podobe.
Zámok je sprístupnený na prízemí a na prvom poschodí. Na prízemí sa nachádza prijímacia sála s portrétmi členov rodiny Questenberg a jedáleň, slúžiaca aj ako veľká hosťovská izba. Okrem týchto priestorov je tam ešte pánska, dámska, detská izba a kuchyňa.
Najkrajším priestorom na prízemí je tzv. salla terrena prepojená so zámockým parkom, kam sa panstvo uchyľovalo k odpočinku počas prechádzok. Steny i klenba sú vyzdobené maľbou prevažne v zelenej farbe pripomínajúcou pergolu zarastenú popínavými rastlinami. Priľahlý priestor vypĺňajú rímske kúpele so zapusteným dreveným bazénom do zeme, steny sú vykladané mušľami a lávou. Tu sa panstvo počas letných horúčav osviežovalo kúpeľom.
Dominantným priestorom na prvom poschodí, nazývanom piano nobile, je sála predkov, ktorej steny sú pokryté dreveným obkladom v barokovom štýle s portrétmi členov rodiny Questenberg. Nádhernú fresku na klenbe sály, ktorej stredom je zobrazenie povesti o založení mesta Jaroměřice, vytvorili talianski majstri. Na freske sú ešte zobrazené alegórie hudby, divadla, ďalej obľúbené činnosti grófa Jana Adama, rybolov a lov, ako aj téma plynutia času. V troch hudobných salónikoch sa nachádza kolekcia barokových hudobných nástrojov, v krásnom modrom salóne je umiestnená zámocká obrazáreň s obrazmi od nemeckých, francúzskych a holandských maliarov. Zaujme pozoruhodná busta mladej ženy zahalenej v závoji, ktorá je zhotovená z carrarského mramoru. Pri pohľade proti svetlu je krásne vidieť obrysy tváre. Dnešný dámsky salón slúžiaci ako prijímací salón grófky je zdobený portrétmi členov zámockej rodiny.
Zámocká jedáleň sa zachovala s pôvodným mobiliárom so stoličkami potiahnutými na zeleno zafarbenou kožou. Úchvatný priestor predstavuje tanečná sála nádherne vyzdobená po stranách aj na strope barokovými maľbami, patriaca medzi najkrajšie svojho druhu v krajine.
Najvýpravnejší priestor zámku však predstavuje čínsky salón so stenami pokrytými bohatými tapetami a zlatenými rezbami. Unikátnou je podlaha vytvorená z drevenej intarzie. Prvé poschodie uzatvára grófova spálňa orientovaná priamo na mestečko.
Na pravej strane celého zámockého komplexu sa nachádza farský kostol sv. Markéty postavený spolu so zámkom v duchu vrcholného baroka.
Celý zámok sa otvára do krásne upraveného francúzskeho parku, ktorý je ramenom riečky Rokytnou oddelený od anglického parku. Celková rozloha parkov predstavuje okolo 10 ha.
Zo súčasného života zámku treba spomenúť Medzinárodný hudobný festival Petra Dvorského, ktorý sa usporadúva od roku 1999 a vystupujú na ňom významní hudobníci a speváci.
Peter Michalka
Článok bol uverejnený v časopise Cestovateľ 01/2011